Veronika Vojtechovská: MOBIL – CENNÝ DAR

04.04.2017 20:22

 

 

„Babiiii, ja chcem mobil!“, kričala som vo dverách už pri príchode domov zo školy. Babičku to prekvapilo, mobil bol pre ňu vtedy neznámy pojem.

 

„Čože si prosíš?,“ žmurkala očami, akoby jej do oka niečo padlo. Babička bola stelesnením dobroty a lásky. Vždy ma vedela nenápadne usmerniť. Ako napríklad: „Ja chcem!“ a ona vždy: „Čo si prosíš?“ Tak som  sa naučila, ani neviem ako, pekne poprosiť.

 

V čase, keď sme čarbali školské  lavice, lomcovala nami puberta a pre pocit akejsi dôležitosti sme chceli mať aj mobilný telefón, ktorý bol  v tej dobe zriedkavosťou. Brali sme ako modernejšiu verziu písania lístočkov. Volanie nám, deťom vo  svete ticha, nič nehovorilo, zato posielanie SMS správ sme brali ako modernú verziu písania lístočkov. Preto som mobil tak chcela.

 

Onedlho  som dostala svoj vytúžený mobil, aj keď viem, že pre babičku to boli nemalé peniaze. A miesto vreckového som dostávala kredit, a s kreditom som sa musela naučiť hospodáriť. Mala som s určitou sumou vydržať mesiac, kým mi ho babička zase dobije pomocou stieranej karty. Bola som taká šťastná, ale nevedela som ešte, že mobil môže byť pre pocit istoty, bezpečia potrebný.

 

Školské časy sa pomaly chýlili  ku koncu. A ja som musela zvážiť, na akú strednú školu chcem ísť. A tak som opustila bránu Bratislavy a začala si užívať internátny život v Lučenci. V meste, kde som navštevovala Pedagogickú a sociálnu akadémiu.

 

Bolesť v srdci, že som opustila babičku, bola neprekonateľná. Nemohli sme si volať, lebo som dieťa sveta ticha. A tak som sa rozhodla zo svojich nasporených peniažkov kúpiť babičke mobil. Naučila som ju posielať smsky, ale volať som ju nenaučila.

Mobil začal vyzváňať. Babička ho zodvihla ako starý  telefón,  na ktorý bola zvyknutá a začala: „Prosím.“

 

Z druhej strany nič. S panikou mi podala mobil a hovorila mi: „Čo mám s tým robiť, stále to zvoní, ale ja  to neviem zdvihnúť.“

 

Vtedy som pochopila, že som ju  naučila, čo som potrebovala ja – písanie smsiek, ale nenaučila som ju to hlavné, volanie. Bolo to pre ňu dôležité, keby sa niečo stalo.

 

A poviem vám jedno: Naučila som sa aj vďaka mobilu písať správne vety a používať čarovné slová ako je prosím a ďakujem. Vďaka mobilom a možnosti písania smsiek bol takto náš život omnoho ľahší a bezpečnejší. Ten dar bol ďaleko väčší a cennejší ako všetkých sedem divov sveta.